Your Tuscan Soulmate

Šťastná voľba

Verili by ste, že za mojim šťastím a životom v prímorskom toskánskom mestečku stojí jeden strom na pražskom Žižkove? A pri tom tam len tak stál, jeho konáre sa nechávali unášať dopoludňajším vetríkom, akoby na ničom inom v jeho živote nezáležalo. Tu a teraz. Teraz alebo nikdy. Buď alebo. Dívala som sa naň z oprotistojaceho domu a v hlave som mala mix predchádzajúcich otázok. V ten deň som stála na križovatke svojho života a ani som o tom netušila. To „buď“ bola možnosť ísť na pohovor na stáž do malého vinárstva v Toskánsku. „Alebo“ bolo absolvovanie prijímacích skúšok na magisterský stupeň žurnalistiky na mojej vysnívanej univerzite.  Po oboch možnostiach som veľmi túžila. Najradšej by som ich skombinovala, ako to robím so všetkým v mojom živote. Vybrať si len jednu možnosť, najlepšie takú, vďaka ktorej budem šťastná, je pre mňa vždy tým najťažším orieškom. Do pohovoru mi ostávali ešte dve hodiny, do prijímacích skúšok tri. Keďže sa obe aktivity konali na opačnom konci mesta, nebolo ani zázrakom možné stíhať ich. Tak som tam stála v tmavej obývačke žižkovského bytu, s horúcou kávou v ruke som si v myšlienkach robila zoznam pre a proti každej jednej voľby, keď mi niečo našepkalo, aby som podiša k oknu. Pomaly som odhrnula záves, za ktorým sa rozliehala rušná sivá pražská ulica. Ale mne do očí zrazu vrazil strom, ktorý sa tak zasnene kolísal v teplom jarnom vánku. Zostala som ako obarená. To kolísanie som dôverne poznala. Zrazu som sa ocitla na juhu Talianska, kde som jedno leto ako študentka brigádovala v pizzérii. Zalial ma pocit šťastia. Presne ten, ktorý som zažívala vždy, keď som prechádzala talianskymi uličkami a šťastie z mojich očí by aj slepého zaslepilo. Tento telepatický prenos do Talianska trval len niekoľko sekúnd. Ale ja som si v sebe razom vyjasnila všetky predošlé dilemy a už som aj utekala na električku smerom na pohovor do viníc. Vôbec som nerozmýšľala, že vlastne po taliansky skoro vôbec nehovorím, že vína síce pijem rada, ale rozdeliť ich viem tak akurát na biele a červené. Úplne som zabudla, že som sa chcela stať novinárkou a v Prahe rozbehnúť skvelú kariéru. Zrazu som mala pred sebou ten strom a pocit, že práve v Toskánsku by som mohla nájsť svoje šťastie. Už som sa videla na terase domu vo vinohrade, ktorý bol súčasťou pobytu. Neustále tam svietilo slniečko a vial príjemný prímorský vánok, ktorý by vyhnal všetky zlé pocity a doniesol by do môjho života nové výzvy a radosti. Zrazu mi bolo úplne jasné, že vďaka tomu, že som počúvla moje srdce a intuíciu, som urobila to najlepšie rozhodnutie v živote. Na pohovore som žiarila od šťastia. S nadšením som manažérke rozprávala o mojej láske k Taliansku aj o tom, že som ochotná naučiť sa všetko čo bude treba hoc by som po nociach aj nespala. Keď ma potom vyzvala, aby sme sa porozprávali v taliančine, môj entuziazmus dostal na frak, ale ja som sa nedala a spomenula som si na frázu, že mám hovoriť aspoň niečo, hlavne nebyť ticho. Tak som pospájala všetky slovíčka z mojej vtedy pochabej slovnej talianskej zásoby a zhovárala som sa. S príjemným pocitom z informácií o stáži som sa rozlúčila, keď na mňa dolahla úplná zúfalosť. Cítila som sa tak trápne z toho, čo som práve predviedla. Veď oni určite chcú nejakú profesionálku. Postupne sa ozvali aj pocity viny z toho, že som premárnila moju najväčšiu šancu stať sa novinárkou a mátali mnou otázky, že čo vlastne budem robiť celý ten voľný rok? Keďže som ani nedúfala, že by sa mi ohľadom talianskej stáže mohli ozvať, zbalila som kufor a odcestovala ku rodičom vyplakať sa z mojich bláznivých nepremyslených činov. Nejak bolo, nejak bude, vravela som si, ale šťastie a pozitívne myslenie zostalo niekde v Prahe v električke. Tak som opäť zasadla za počítač a šla som si hľadať „nejakú“ robotu. V mailovej schránke sa však na mňa vyškieral mail z Talianska. „Milá Veronika, s radosťou Vám oznamujeme, že ste boli vybratá na stáž. Kedy môžete vycestovať do Toskánska? Malá zmena je len v tom, že nebudete sama, ale vaša budúca česká kolegyňa, s ktorou budete zdielať aj apartmán tam už o dva dni odlieta, tu máte jej číslo, aby ste sa mohli skontaktovať.“ Od tej chvíle sa intuícia stala mojou najdôvernejšou poradkyňou a už ani raz som o svojich rozhodnutiach srdcom nepochybovala. Kto vie, kým by som bola dnes, keby som sa vtedy rozhodla inak. Kto vie, či by som bola viac alebo menej šťastná ako som teraz? Všetko sa deje pre niečo, ale niečo vám poviem, treba chodiť s otvorenými očami a počúvať svoje srdce. Ved práve ono ma poslalo do Talianska, ktoré sa o pár rokov po stáži stalo mojim trvalým bydliskom, s milovaným mužov a nádherným synom, v ktorom som objavila iný druh šťastia, aké som doteraz nepoznala. Snáď sa raz vrátim k môjmu osudnému stromu, aby som mu poďakovala za onen vánok šťastia, ktorý mi zmenil celý život.

Text a hlavná foto: Veronika Nováková
Foto pod textom: Taliansky vinársky magazín

veronika-degustazionejpg